Dennicek

Soňa mi pred týždňom kúpila panske mikiny a damske topanky. Soňa si takto kupuje ľudí. Má na to. A ja čoraz častejšie nosím veci, ktoré vybrali iní. Tento náramok mám tiež od Soni, a tieto rukavice mi kúpil Ondro. Vyberali sme spolu, ale on platil, on mal konečné slovo. „Dobrá koža.“

Šál mám po mame. Preberala som jej veci, ktoré mi vrátila polícia, a prišlo mi škoda to všetko vyhodiť. Nevidím nič divné na tom, že nosím jej šál. Ktorý mala na sebe, keď dostala guľku do hlavy. Je to krásny šál. Strapce sú starostlivo ručne viazané. Látka je na ohmat teplá. Stopercentný kašmír.

Toto damske spodne pradlo je opäť od Ondra. Inokedy nosím lacné. Sú ženy, ktoré sa rady zabalia do obnosených handier, aby pod ne ukryli najvyberanejšie čipky a v pravý čas sa mohli vyliahnuť z kukly v osvetlení pánskych interiérov. Tie mne podobné radšej investujú do zvršku, možno tušiac, že to pod tým málokto uvidí. Tiež sa spoliehajú na to, že tá ošúchaná nádhera má niečo do seba.

Túto kabelku som ukradla. Veľmi sa za to hanbím. Bol to chvíľkový skrat. Prisahám, že mimo tento jediný moment v živote nie som kleptomanka.

Uvidela som ju v tančiarni prevesenú na stoličke. S kožušinkou s dlhými chlpmi. Kedže som vtedy chodila s Ondrom, vedela som čosi o koži. Aj teraz by som dokázala na jedno ohmatanie určiť pravosť, ohodnotiť precíznosť šitia, kvalitu kŕmenia zvieraťa. Toto bola americká norka. Trochu sa líši od kanadskej. Osudová láska. Práve tento exemplár. Možno nešlo o samotnú kabelku, ale o vzťah k zvieraťu, ktoré poskytlo svoje telo prestíži sedemdesiatničky pani Kraucerovej. Tak sa volala majiteľka, vnútri mala doklady. Ešte tam bola lupa na čítanie, parfém a knižka poézie. Naozaj dojemný obsah mala táto kabelka, ale to ma od odcudzenia nemohlo odradiť.

Touto kabelkou som udrela Ondra, keď sme sa naposledy rozišli. Cítila som sa ako veľká dáma, keď som ho mohla udrieť takouto kabelkou. Sám najlepšie vedel, čo za trieda to musí byť. Nikto nevie viac o koži ako Ondrej. O tej mojej vravel, že je veľmi jemná. Ťažko by sa odškrabovala pri čistení, aby sa pri tom nepotrhala. Odrezával by pomaličky, vlákno po vlákne.

Pridám hodinky, ktoré mi daroval brat k birmovke. Naposledy som ho videla, keď sa triasol od absťáku a skúšal zatvoriť prepchatý kufor. Vypadol z mesta. Robí demolačné práce. Bohvie, koľko toho stihol zdemolovať. A koľko medzitým spotreboval kokaínu. Ak nezohnal drahý kokaín, užíval morfín. Vždy ma to desilo. Keď na jeho tele začali byť viditeľné škvrny a opuchy, bila som ho do pŕs, nech prestane. Ani sa nepohol. Nič nepovedal. Niekoľko krát to skúšal, ale absťáky boli silné. Nakoniec od nás odišiel. Už sú to roky.

2.

Pohreby a kary neznášam. Vždy sa snažím byť smutná. Mám tušenie, že oproti iným ľuďom ten pocit takmer nepoznám. Najviac smutná v živote som bola pri Ondrovi. Keď ráno vytiahol svoj garbiarsky nôž a odpornú koženú zásteru. Vyzerával kožky z mŕtvol desať hodín denne. Za pár šupov sa šiel zodrať. Ale podstatnejšie je niečo iné. Čítala som v novinách, že takí ako Ondrej budú čoskoro spoločensky odpísaní. Myslím, že je to len otázka času. Tak som mu povedala, ja nepotrebujem napätie a hanbu. Chcem konečne pokoj. pekne kabelky bez toho, aby som videla, ako vznikali na krvavom stole. Ale on prosil, plakal, držal sa ma ako kliešť.

Praštila som ho kabelkou pani Kraucerovej a šla domov. V ten večer mi volala polícia, že mama je mŕtva. Zastrelená ako pes pri detských preliezkach, na mieste, kam ma toľkokrát brávala, kde zo mňa vychovala mrchu. Tak to je. Aký život, taká smrť, pomyslela som si hneď. Čo mi napadlo ako ďalšie bola predstava zakrvaveného spánku pod jej blond kučerami, a potom opálové šperky, ktoré schovávala v úchvatnej pokladničke na extra príležitosti.

Pekné by bolo, keby som zariadila, aby tie šperky mala na svojom poslednom výstroji v otvorenej rakve, pri poslednej šanci dokázať, že má štýl, že je vo forme. Ale mohla som dopustiť, aby si opály zasadené v zlate zobrala do hrobu? Samozrejme, to by nespravil nikto. Každý by šperky zaradil do kategórie rodinné klenoty. Ja ale žiadne klenoty schovávať a raz do roka leštiť nechcem. Opály budem nosiť a na rozdiel od mamky nebudem čakať na výnimočné chvíle. Dám si ich hocikedy, kedy sa mi zachce. Napríklad teraz.

Už klope na dvere Soňa. Otvorím. Naznačím, že môžeme ísť. Tuším, že dnes stretnem brata.

3.

„Vyzeráš hrozne.“

„Ako vždy,“ odpovie mi. Pomaly ťahá mŕtvu cigaretu, nevšimol si, že pred chvíľou vyhasla.

„Myslím, že mama vyzerala horšie.“

„Ako to? Objednala som najlepšiu posmrtnú maskérku v meste. Aspoň raz nebola zmachlená ako štetka.“

„Každá mŕtvola vyzerá hrozne.“

„O čom si sa bavil so Soňou pri jedle?“

„Celkovo, o politike, a tak. Aj o tebe. Že si teraz sama.“

„Rozišla som sa s garbiarom.“

Moja cigareta ešte horí, ale už je krátka a páli pri prstoch. Zahodím ju.

„Že by si bola ako mama? Slintáš po nejakom väčšom hniezdočku?“

„Tak to nie je.“

„Ako teda?“

Veľavravne na mňa pozrie a myslím, že tuší odpoveď.

Na terasu vyjde Soňa. Dotýka sa môjho kožucha a vyhlasuje, ako mi pristane. Silene sa usmievam. Chytila ma do pasce. Označkovala si ma.

„Si samá kožušina. Ja som myslel, že to máš od neho.“

„Nie. Z jeho dielne nenosím nič.“

Tuším, že Soňa je pripitá a každú sekundu začne robiť sprostosti. Idem dovnútra, do tepla. Soňa ide za mnou až o chvíľu. Za ten čas mohla stihnúť bratovi všeličo povedať. Škerí sa a medzi zubmi má čierne ikry. Tým mi prejde chuť na kaviár a radšej si vezmem šampanské. Zaštrngám lyžičkou o pohár a spustím reč.

„Priatelia, ja si vážim, že ste v túto ťažkú chvíľu s nami.“ Usmiate, spokojné tváre spočívajú na mojich opáloch. „Dúfam, že vám chutí a napriek strašným okolnostiam sa cítite v rámci možnosti trochu príjemne. Musím vás ale upozorniť, že nás všetkých čaká náročné vyšetrovanie. Predpokladám, že veľa z vás už obdržalo predvolanie na súd, kde budete svedčiť vo veci, kvôli ktorej sme sa vlastne stretli aj dnes. Keby sa niekto z vás chcel priznať k vražde hneď, ušetril by všetkým ostatným kopec starostí, takže pokojne, do toho.“

„Silvia,“ cítim, ako mi bratova chudá ruka uchopila rameno. „Daj si pohov.“

Pokračujem slabším hlasom, nech sa ešte čosi poje, nech to všetko nevyhadzujeme. Poďakujem za pozornosť.

Flashback

Mamin prvý chlap, ktorého si pamätám. Bankár. „Človek by mal mať dobrého spovedníka, dobrého zubára a dobrého bankára. Ak je tak, všetko je, ako má byť.“ Šarmantný blondýn so zlatými hodinkami. Mňa nerieši, s mladistvými to moc nevie.

Vojdem do kuchyne, hľadám mamu. Sedia tam obaja, mama plače špinavé riasenkové slzy. „Čo tu chceš? Hádam nechceš variť! Choď sa najesť do mesta, lebo ti zase vybuchne sporák.“ Ziape, ale nepozrie na mňa. Chvejúcimi rukami uchopí pohár vody pred sebou.

„Chcem peniaze, potrebujem kabelku.“

„Na čo.“

„Takú, čo by sa mi hodila na ten školský ples. Nejakú koženú.“

Napije sa a vydýchne. „Na čo máš tú piču?“ Znova sa napije. Bankár sčervenie. „Čo nemáš, musíš si vyšukať, tak to chodí.“

Došlo mi, že si niečo dala. Možno našla bratove zásoby, na ktoré sám zabudol. To sa mu stávalo. V tomto bol sprostý ako veverička. A mama pred dvoma dňami upratovala jeho izbu. Vošla tam prvýkrát odvtedy, čo zmizol. Áno, to by mohlo sedieť.

„Ja za to nemôžem, že odišiel.“ vravím.

„Choď mi z očí, ja tu riešim vážne veci.“ Zamáva mi pred nosom papierom. Zrak mám zahmlený hromadiacou sa vodou, nevidím čo tam je napísané a nikdy sa to nedozviem. Mama je zapletená do množstva vecí, ktorým nerozumiem a ani nechcem. Čudné papiere s čudnými vzorcami a štatistikami sú postrkané v zásuvkách skrine na galérii. Zamyká ich.

3.

Už skoro všetci vypadli. Soňa mi pomáha vynášať do auta vence, ktoré sa už na hrob nezmestili. Rozhodla som, že keď vyschnú tie zo živých kvetov a trochu sa zaprášia tie umelé, prehodím druhú várku vencov.

„To muselo stať peňazí.“

„Stavím sa, že darca najväčšieho venca je vrah.“

„Sprostosť, nikto z týchto ľudí to nie je.“

Za rohom stola s pohármi na stopkách zamastenými od pier sedí môj brat.

„Ty si riadna špina,“ osvieti ho náhle. „To si naozaj skončila s garbiarom len kvôli tomu, že…?“

„Drž hubu!“

„Tak ja ti poviem čo si myslím.“ vraví Soňa a natiahne sa k môjmu uchu: „Podľa mňa to bola špiónka.“

Brat si medzi tým rozpráva svoje. Aká som sprostá, zbabelá, zlá a podobne.

„Ty nič o tom nevieš, sotva vnímaš čo sa deje okolo vonku.“ zapištím na neho.

„Ja to viem veľmi dobre. Svet zošalel.“

4.

Prechádzam sa sama po meste. Soňa a brat šli ešte piť. Svitať bude o hodinu. Opály sú strašne ťažké. Uličky mi pripadajú užšie ako zvyčajne. Naraz, bez toho, aby som tam vedome smerovala, stojím pred malým obchodíkom v prízemí tehlových barákov. Vo výklade topánky a pánske kufríky. Garbiarstvo Jablutschek.

Nemám nič, čo by som tam hodila. Vyťahujem z kabelky rúž a vreckovku, smrkám si nos.

Nenávidím Ondreja. Za to, že s ním už byť nemôžem. Za to, čo sa deje všade okolo. Za to, že ani nie je celkom človek.

Obzriem sa, či náhodou niekto neblúdi okolo. Postavím sa na hŕbu kartónových škatúľ, ktoré som pritiahla od kontajnerov. Dvihnem ruku a píšem na sklo rúžom. Tak, aby mi na každú tretinu výkladu vyšlo presne jedno písmeno.