Dennicek

Sľúbila som, že napíšem o superluxusnom ubytovaní, ktoré nám veľkodušne zaistila agentúra a o ktoré sme sa museli deliť s myšami, mačkami a opilcami.

Do Prahy sme dorazili o pol dvanástej večer. Nie o ôsmej, pol deviatej, ako nám bolo sľubované. Po skoro 18 hodinách cesty autobusom, pričom posledných piatich hodinách bez akejkoľvek prestávky, lebo „máme meškanie“ som vyliezla z autobusu dolámaná, rozospatá, nasraná.Obula osm si topanky a vyliezla z busu. Šofér nám posunkom ukázal, kam máme ísť. Teda, ukázal nám smer. s kuframi a batohmi sme sa dovliekli predo dvere rozostavanej ubytovne, čakali sme vonku pred dverami, keďže nám bolo povedané, že máme počkať na koordinátora a vo dverách nebola kľučka. Po 15-20 min. dorazil náš koordinátor. Nahrnuli sme sa všetci dovnútra.

Ubytovňa páchla neskutočne po cigaretách, kedže vo vnútri na chodbách sa mohlo bez problémov fajčiť. Nebola dostavaná, po chodbách ležali postele, ktoré čakali na svoje umiestnenie, chodby boli, samozrejme, nevykurene, na poschodiach boli jedine staré ošúchané stoly s popolníkmi. Recepcia nedokončená, podlahy nikde, skrátka budova uprostred výstavby. Najviac mi ako nefajčiarke prekážal ten cigaretový smrad.

Polomŕtvi od únavy sme čakali na to, kedy a kam nás ubytujú. Mňa vopchali do miestnosti so štyroma ďalšími ženami. Dve mlade dievčatá slepačieho charakteru vo veku 18-22r, samozrejme naplno pustenz rytmus, dve ženy vo veku 42-49r povoľné na všetko. O tom, že to boli prvotriedne poloprofesionálne kurvy s dvojciferným IQ , som sa presvedčila už onedlho, ale to tu teraz nechcem rozoberať. Na izbe bola jediná skriňa, ktorá zúfalo nepostačovala pre 5 ľudí. Žiadne poličky dokonca ani v kúpelni. Postele napchaté do malého priestoru sa delili o to málo priestoru so zbytočne veľkým oválnym stolom a štyroma stoličkami, vďaka čomu bol problém aj dostať sa k svojej posteli. Izba nemohla mať viac ako 16m2. Pri stene malá chladnička bez mrazničky, na chladničke televízor. aspon som si mohla pozriet basket, hral lebron james.

Bol tam dokonca aj balkón, na ktorý som vstúpila iba raz, keď som už zo zúfalstva nemala kam vyvešať mokré prádlo. Jednak preto, že dvere boli za posteľou jednej spolubývajúcej a dali sa otvoriť tak na 30-40cm a jednak preto, že bol hrozne nestabilný. Keď som sa naňho postavila, začal sa celý kývať a bála som sa, že tie zhrdzavené kovové tyče, z ktorých bol zostavený a plech, ktorý slúžil ako podlaha, povolia a ja sa zrutim o dve poschodia dole na smetisko, čo je lichôtka pre dvor, ktorý sa nachádzal podo mnou. Mimochodom, zo spomínaného balkóna sa k nám bez problémov mohli dostať osadníci vedľajšej izby ako sa neskôr stalo aj pravidlom. Môžete mi veriť, že nie ej dvakrát príjemné, keď skypujete s priateľom a za dverami na balkón vam pobehujú dvaja úplne nahí chlapi a robia na vás grimasy.

Kúpelňa bola celkom fajn. Vaňa (hoci bez zátky, aby sme náhodou neminuli veľa vody), umývadlo a neoddelené wc. To bolo všetko. Žiadna skrinka, polička, sušič na prádlo, o práčke sme mohli iba snívať. Päť žien na jednu kúpelňu je veľa samo o sebe. Ale žeby tie ženy nemali ani len jednu jedinú poličku na to, aby si tam mohli odložiť hoci len zubnú kefku, to už bol problém. Čo sa týka prania prádla, prala som si ručne. Bolo nám povedané, že práčka na ubytovni je. Ja som ju nenašla.

Až o pekných pár týždňov som sa dozvedela, že práčka síce na ubytovni je, ale sama si v nej vyprať nemôžem, môžem si jedine zaplatiť 50kč za pranie a následne sušenie v sušičke. Povedala som si „Fajn, aspoň niečo. Nebudem musieť liezť na balkón a 4 dni čakať, kym mi vyschne mokré prádlo a zahoja sa mi zodrané ruky z ručného prania.“ Myslela som si, že mi tých 50kč za to stojí, nie ej to predsa suma, kvoli ktorej by som nemala na chleba. Názor som zmenila po prvom praní, kedy mi upratovačka nechala predo dvermi moje vyprané oblečenie. Áno, nechala ho iba tak, voľne prístupné s tým, že ktokoľvek mi tie veci mohol vziať, prehrabávať sa v nich, ukradnúť cokoľvek. Okrem toho mala následne plno poznámok o tom, ako sa ona porezala na taške, v ktorej bolo moje prádlo. Opäť hrubé hulvátske správanie človeka bez úrovne, ktorý si ale o sebe veľmi veľa myslí, ale pani upratovačka z ubytovne by bola kapitola sama o sebe (napríklad rozprávanie o tom, ako si bez zaklopania iba tak svojvoľne o desiatej v noci napochoduje do izby). O mojich peripetiách s týmto plateným a nezdaneným servisom by som mohla napísať ešte viac, ale možno postačí, ak poviem, že hneď po prvom praní som vyhodila jednu mikinu a dvoje tričká, ktoré sa zničili v sušičke.

Po prvom oboznámení sa so zafajčenou ubytovňou som šla pohľadať kuchynku. Som typ, ktorý rád a často varí. Na každom poschodí mala byť jedna. Kuchynkou nazvali kútik uprostred chodby o veľkosti nie viac ako 6m2 (aj to asi preháňam). V kuchynke bol jeden sporák s platničkami, vo vnútri nechutná zamastená rúra so storočným pripáleným olejom. Ďalej tam bolo umývadlo, ktoré bolo osadené do nazvyme to pultu z akéhosi kovu, či zliatiny, ktorý vyzeral skôr ako regál a nebol dlhší ako 1m.

Bola tam ešte aj mikrovlnka, ktorú keď som otvorila, mala som čo robiť, aby som sa hneď nepovracala. Na zemi bol jeden pekáč, mastný, nechutný, neumytý.  A z neho na mňa pozerala myška. Nemám nič proti zvieratkam, ale aby pobehovali po kuchyni a po pekáčoch, z ktorých niektorí ľudia jedli, to bolo na mňa príliš. V kuchyni bol hnusný neporiadok, všade mastnota. Vlastne príbory a ani potraviny som nikdy nepoložila na ten kovový pult, vždy som pod to dala niečo, aby sa to priamo nedotýkalo.  Nebudem opisovať hubku na riad a okolie drezu, upchatý odtok plný kadečoho.

Osobne je pre mňa záhadou, ako je možné, že sa vo vnútri vyskytujú myši, keďže okolo ubytovne sa bežne potulujú minimálne dve vypasené mačky, ktoré občas zájdu aj do vnútra, keď im je zima. Bežne sa stáva, že idete po schodoch hore na izbu a na nejakom zo schodov si podriemkáva tučnučká ryšaňa.

Malebná ubytovňa bola postavená na okraji Prahy. Na okraji myslím doslovne – tri metre od vchodu bola ceduľa, ktorá označovala začiatok/koniec mesta. Okolo nás nič, iba cca 10min pešo jedna malá časť Prahy, ktorá vyzerala ako pidi dedinka, v ktorej nobolo nič, žiaden obchod, iba jedna krčma, ktorá mala na poschodí bar a jedna zastávka pražskej mhd. Najbližší obchod bolo nonstop Tesco na Zličíne, ku ktorému ak som sa chcela dostať, musela som ísť pešo cca 20 min vrátane odbočky po neosvetlenej ceste a poli. Áno, po poli. Obyčajné pole, zemina, blato, vyšľapaná rozmočená cestička bez svetla.

Detail, ktorý mi personalistka nepovedala, bol ten, že ak sa chcem z ubytovne dostať do práce, musím ísť cca 20 minút popri neosvetlenej odbočke na diaľnicu, po krajnici, kde nie je žiaden chodník a kadiaľ chodievaju ešte rozbehnuté autá z diaľnice. Vďaka zákrutám je tam nulová viditeľnost. Po dvadsiatich minútach cesty po krajnici a modlenia sa v duchu, aby ma nenabralo žiadne auto, sa dostanem na najbližšiu zastávku autobusu, ktorá sa nachádza v dedine vedľa Prahy.

Ak nastúpim na jeden z tých zriedkavých spojov, ktoré idú smerom k mojej práci (autobus tadiaľ ide tak raz za hodinu, počas víkendov aj zriedkavejšie), trvá približne 25-30min ešte cesta do dediny, kde pracujem, plus cca 15min cesta pešky priamo do firmy. A teda denne precestujem aj hodinu, pričom do toho nepočítam čakanie na spoje (napríklad viac ako hodinové čakanie na najbližší spoj cez víkendy).

Ak pracujete denne 12 hodinové smeny ako ja (ináč sa ani nedá) – s tým že minimálne dve hodiny (niekedy aj 3-4) strávite cestou do práce, pripočítate si k tomu aspoň tu polhodinku na večernú hygienu a polhodinku na ranné obliekanie sa, neostáva vám čas ani sa najesť, ani sa vyspať. Bežne spím tak 4 hodiny, ak si chcem nebodaj aj niečo oprať, alebo si uvariť aj niečo iné ako vifonku. Niekedy neviem, či mi má byť z toho smiešne, alebo do plaču.

Najbližšie sa dozviete o tom, aký bol môj prvý deň v práci a o novinkách, ktoré som sa dočítala v pracovnej zmlúve. Zoznámim vás s koordinátorom, ktorý má problém zvládať aj samého seba.